Kristián robí profesionálneho kamaráta deťom so zdravotným postihnutím

Autizmus je porucha vývinu, ktorá sa prejavuje u detí od detstva. Väčšinou sa prejaví do veku piatich rokov. Je to stav, ktorý je charakterizovaný špecifickými príznakmi v oblastiach sociálnych vzťahov, hry, záujmov a predstavivosti. Porucha má  mnoho podôb, stupňov, respektíve miery narušenia jednotlivých oblastí. Takíto jedinci iba veľmi ťažko nadväzujú kontakt s cudzími ľuďmi, preto potrebujú špeciálny typ starostlivosti s možnosťou plnohodnotnejšieho života. Kristián Vajda je 19-ročný mladík, ktorý sa dal na dráhu profesionálneho kamaráta. Venuje sa zatiaľ jednému autistickému chlapcovi, no otvorený je aj možnosti skúsiť to s niekým, kto má aj iné zdravotné postihnutia, či už fyzické, alebo psychické.

Počet detí s autizmom za posledné roky stúpa. Potrebujú špeciálnu starostlivosť i vzdelávanie. Na to však slúžia špeciálne zariadenia, v ktorých sa im venujú odborníci. Rodičia takýchto detí robia všetko pre to, aby ich deti žili plnohodnotný život, aby mali čas vyplnený aj po príchode zo školy. Čo však v prípade, že už nedokážu vytvoriť svojmu dieťaťu program a nahradiť im kamaráta? Práve v takej chvíli je tu pre nich Kristián, ktorý je akýmsi profesionálnym kamarátom. 

Kristián je študentom posledného ročníka Súkromnej strednej pedagogickej školy EBG v Žiari nad Hronom. Tento rok je tak v maturitnom ročníku. Logicky preto väčšinu jeho času vypĺňa škola a učenie. Kým iní jeho rovesníci po vyučovaní trávia čas pri počítačoch, prípadne v bežných časoch sa stretávajú s kamarátmi, alebo sa venujú športovaniu, on relaxuje a oddychuje tak, že čas venuje autistickému chlapcovi. „Fifka poznám iba niekoľko týždňov, je to pre mňa ešte stále čerstvá skúsenosť,“ hovorí na úvod rozhovoru Kristián a ďalej prezrádza, prečo sa rozhodol pre, v našej spoločnosti pomerne netradičnú, činnosť - robiť profesionálneho kamaráta: „Tieto deti nemajú možnosť plnohodnotného detského života. Nemôžu len tak chodiť samé po vonku, behať s kamarátmi a spoznávať nových kamarátov. A práve pre ne som tu ja. Rozhodol som sa, že budem tráviť chvíle s autistickými deťmi rôznymi prechádzkami alebo aktivitami. Fifko je zatiaľ moja prvá skúsenosť. V tejto situácii, keď musíme dodržiavať protipandemické opatrenia, sme, samozrejme, vonku a chodíme po meste, alebo ideme do parku. Alebo pre neho vymyslím nejakú aktivitu. Keď povolia protipandemické opatrenia, určite bude možnosť s ním, prípadne aj s niekým iným, tráviť čas aj v ich prirodzenom prostredí doma.“

Áno, autistické deti sú deti so špecifickými potrebami. Určite preto nie je jednoduché skamarátiť sa s nimi. Ako sa to podarilo v tomto prípade? „Prvé stretnutie bolo spoznávajúce. Mamina Fifka priviezla, stretli sme sa v meste na parkovisku a odovzdala mi ho. Išiel som s ním ako keby na skúšku, ako na mňa zareaguje. Prešli sme spolu do parku, mali sme so sebou čaj, keksy na občerstvenie. Autisti nerozprávajú. Konkrétne tento chlapec. Komunikácia je preto obmedzená. Ja si preto v podstate na otázky, ktoré mu položím, aj sám odpovedám. On napríklad komunikuje tak, že keď prídeme na nejaké miesto, na križovatku, že sa rozhodujeme, kam pôjdeme, tak mi ukáže, kam chce ísť. Nechce ísť napríklad na Pod vršky, ale chce ísť na Hviezdošku alebo do parku, tak mi to názorne rukou ukáže,“ približuje Kristián.

Ako Kristián úprimne priznáva, prvého stretnutia s autistom Fifkom sa trochu bál. „Mal som trochu obavy. Ako na mňa chlapec zareaguje, či nevznikne nejaký problém, aby napríklad nezačal kričať, že chce ísť domov a podobne. Ale naše prvé stretnutie dopadlo nad očakávania.“ Fifko má 14 rokov, je teda vo veku tínedžera. Kristián má preto k nemu stále prirodzený rešpekt. 

Stretnutia medzi Kristiánom a Fifkom prebiehajú podľa toho, ako má každý z nich voľný čas. „Snažíme sa, aby sme boli spolu aspoň dvakrát do týždňa.  Nedávno však bol Fifko v karanténe, preto sme sa niekoľko dní nevideli. Ale, keď už trávime spolu popoludnia, tak zatiaľ je to najviac na dve hodiny. Aby sa nestalo, že sa so mnou bude nudiť,“ naznačuje Kristián a ako priznáva, dopredu sa veľmi nedá premýšľať o tom, ako Fifkovi vyplní čas: „Príprava nejaká je, ale treba počítať aj s tým, že sa niečo môže zmeniť. Dieťa nemusí mať náladu na danú aktivitu, nebude sa mu chcieť, môže byť podráždené. Vtedy treba zaimprovizovať a vymyslieť niečo iné. Treba mať záložný plán,“ hovorí s úsmevom maturant a ako vážnejšie dodáva, zatiaľ sa nestalo, že by sa s ním chlapec nudil: „Boli sme sa prejsť aj sme si zahádzali s loptou, čo ho však bavilo iba chvíľku. Zobral som ho preto na skúšku na preliezky, a to ho už bavilo, medzi deťmi sa cítil dobre. Pohojdal sa, išiel na šúchalu, na opičiu dráhu aj do detského domčeka v parku.“ Môžete oponovať a tvrdiť, že dve hodiny sú málo. Vžime sa však do situácie, v akej je Kristián. Určite nie je jednoduché vyplniť čas niekomu cudziemu, s kým sa navzájom iba spoznávajú a ani len netuší, ako bude chlapec v konkrétnych prípadoch reagovať. „Prvé stretnutie bolo také, že čas neubiehal tak rýchlo, ako som si myslel. Vtedy som ale ešte nemal pripravené nič na naše stretnutie, keďže som nevedel, ako bude na mňa Fifko reagovať. Ostatné dni, ktoré sme spolu trávili po prvom stretnutí, tak nám zase najviac času zabrali presuny medzi jednotlivými miestami,“ vysvetľuje Kristián a ako konštatuje, s Fifkom si už medzi sebou vytvorili vzťah a chlapec mu dôveruje: „Keby sme sa teraz prestali stretávať, už by mu zrejme naše stretnutia chýbali. Aj jeho mamina povedala, že preto k nemu hľadali kamaráta, lebo ho už prechádzky ani aktivity s rodičmi nebavili. Potreboval skôr rovesníka, rovného kamaráta.“ 

Ako teda Kristián priznáva, prvé stretnutie s Fifkom bolo o spoznávaní, aby zistil, aký je jeho spoločník človek. Čo sa mu páči, čo má rád a, naopak, čo mu nie je po vôli a akým činnostiam sa v jeho prípade radšej vyhnúť. Vie si však predstaviť, že by sa venoval počas týždňa viacerým takýmto deťom? „Určite by sa dalo stretávať aj s viacerými deťmi, ale s každým by som sa stretával zvlášť, čas by sme museli tráviť individuálne. Spoločné vzájomné stretnutia s viac ľuďmi nie, museli by sme byť aspoň dvaja profesionálni kamaráti, lebo jeden človek zrejme nezvládne takéto deti. Mohlo by sa niečo medzi nimi udiať, bál by som sa toho, či by som vedel takúto situáciu vyriešiť,“ priznáva úprimne.

Prvé skúsenosti zbieral v Okáčiku

Symptómy autizmu sa u jedincov vyskytnú zvyčajne do tretieho roku života. Niektoré deti vykazujú vybrané symptómy autizmus už od narodenia. Iné sa, naopak, vyvíjajú v norme a symptómy sa u nich vyskytnú až okolo 18. až 36. mesiaca života. Až polovica rodičov s deťmi s autizmom uvádza, že si všimla problémy v čase, keď ich dieťa dosiahlo jeden rok a 80 percent až 90 percent rodičov si symptómy všimlo u detí okolo druhého roku života. Platí, že deti s autizmom budú mať symptómy prítomné po celý život, ale je možné ich počas života korigovať. Je dôležité uviesť, že autizmus u každého človeka vyzerá inak. Príznaky tejto poruchy môžu byť veľmi mierne až po veľmi výrazné. To, čo je však spoločné pre celé autistické spektrum, sú symptómy ako nedostatky v sociálnych zručnostiach, komunikácii a správaní. Zaujímalo nás, čo Kristiána motivovalo k tomu, aby sa vo voľnom čase venoval práve autistickému chlapcovi. „Skúsenosť s postihnutými deťmi nie je moja prvá. Už dlhšie navštevujem občianske združenie Okáčik, kde sa venujú deťom, a nielen s autizmom. Je tam viacero postihnutí, či už telesných, alebo psychických. Bol som aj na dvoch pobytoch, kde som mal na starosti chlapca, ale ten bol starší dokonca aj odo mňa. Ale k práci profesionálneho kamaráta som sa dostal tak, že ma odporučila známa mamy chlapca, ktorému dnes robím profesionálneho kamaráta.“ 

Ako sme už spomenuli, Kristián je v maturitnom ročníku. Na pedagogickej škole študuje odbor materské školy a vychovávateľstvo v ŠKD. Ako si teda predstavuje svoju budúcnosť? A spája ju vôbec s prácou s deťmi? „Nevylučujem, že sa  popri práci alebo štúdiu na vysokej škole budem venovať takejto činnosti. V rámci našej školy funguje dobrovoľnícky krúžok, kedy sme niekoľkokrát boli v domove dôchodcov spievať a tiež sme sa zapojili do projektu nemocnice Svet zdravia Krajší deň. Vtedy sme chodili na detské oddelenie spríjemňovať malým pacientom dni v nemocnici. Čo sa však týka detí s postihom, takúto skúsenosť zo školy nemám. Tú mám skôr z už spomenutého OZ Okáčik.“  Deti s rôznymi telesnými či psychickými postihmi sa dnes včleňujú medzi svojich rovesníkov do bežných tried. Potrebujú však pri sebe asistenciu špeciálneho pedagóga, s čím už má Kristián skúsenosť. „Skúsenosť je to veľmi dobrá. Aj ma to baví. Budem preto v budúcnosti vedieť, ako s takýmito deťmi pracovať, ako sa im venovať a ako im pomôcť, aby sa v rámci vyučovania dokázali niečo naučiť,“ zamýšľa sa Kiko, ktorý by si trúfol robiť profesionálneho kamaráta aj iným deťom, a to aj s telesným postihnutím: „Práve v rámci pobytu cez OZ Okáčik som mal na starosti chlapca, ktorý mal aj telesnú aj psychickú poruchu. Určite by som mal  preto rešpekt byť s takýmto dieťaťom na verejnosti, aby sa niečo nestalo, aby si neublížilo. Predsa len, je to veľká zodpovednosť.“ A čo v prípade, že pominú protipandemické opatrenia a s prípadnými klientmi by mohol tráviť čas aj v domácom prostredí, vie si takúto možnosť predstaviť? „To by záležalo od toho, ako si to budú predstavovať rodičia dieťaťa. Ak by sa dieťaťu nechcelo ísť von, vedel by som prísť k nim domov, kde by sme si vymysleli nejaké aktivity. Zahrali by sme sa, mohli by sme si kresli, zabaviť sa stavebnicami. Ja mám menšiu sestru, čiže viem, aké je to byť s dieťaťom. Ona sa napríklad rada hráva s legom. Čiže aj to by bola jedna z mnohých možností,“ hovorí s úsmevom Kiko, ktorého vďaka nášmu rozhovoru vnímame ako veľmi empatického človeka. Nedalo nám to však, a preto logicky „padla“ aj otázka, či ho takéto stretnutia psychicky nevyčerpávajú a neunavujú: „Čo sa týka mňa, je to v poriadku. Úprimne, ja sa práveže odreagujem a relaxujem vo Fifkovej spoločnosti, lebo sme na čerstvom vzduchu, čo je pre mňa po celom dni za počítačom zmena. A keď vidím radosť v jeho detských očiach, že sa mu páčia aktivity, ktoré vymyslím a že vôbec môže niečo robiť, to samo o sebe je pre mňa oddych po každodenných povinnostiach. Či už v škole, alebo doma. Pri chlapcovi na dve hodiny „vypnem“ aj ja, čo je pre mňa určitý spôsob psycho hygieny,“ dodáva na záver Kristián Vajda. 

V prípade, že by vás Kristián oslovil a chceli by ste skúsiť, akým by bol kamarátom pre vaše dieťa, kontakt vám radi poskytneme v našej redakcii.

(li)

Typické znaky, ktoré sú u detí viditeľné počas zdravého vývinu:

• Od 6. mesiaca sa dieťa usmieva.
• V 9. mesiaci imituje zvuky a výrazy tváre.
• V 14. mesiaci ukazuje rôzne gestá.
• V 16. mesiaci hovorí jednoduché slová.
• V 24. mesiaci používa dvoj a viac slovné frázy.
• V 18. mesiaci je schopné pochopiť predstieranie v hre.

Typické znaky pri autistickom vývine:

• oneskorenie v rozprávaní;
• opakované používanie verbálnych a motorických prvkov;
• malý alebo žiadny očný kontakt s druhými ľuďmi;
• nedostatok záujmu o medziľudské vzťahy;
• nedostatok spontánnej hry;
• pretrvávajúca fixácia na určitom objekte alebo predmete.